Pred domom v neveľkej záhrade pestuje zeleninu. Nikdy sa mu neurodia pekné kúsky, po jesennom zbere úrody mrkva a petržlen vydržia v pivnici iba niekoľko dní. Všetko nakoniec pohnije, spotrebovať stihne iba dačo do polievky a tiež cviklu, ktorú reže na kolieska do kyslej kapusty.
Z okna neveľkej kuchyne vidí až na kostol v strede dediny. Ide okolo neho, keď sa niekedy vyberie na malé pivo ku Želke. Cesta mu pomalým krokom trvá dvadsať minút, ale radšej chodí na bicykli. Niekoľkokrát sa mu už stalo, že si vypil viac ako obvykle a zabudol ho u Želky na stojane.
V lete chodieva okopávať zemiaky do polí. V nosiči, ktorý má pripevnený k starému zelenému bicyklu zinkovým drôtom, si nosí dve pivá, polku chleba, paštétu a malý nožík. V Zásadoch, ako miestni hovoria dlhým lánom zemiakov a ďateliny, strávi aj celý deň. Nikam sa neponáhľa – doma sa nudí, už ani starí kamaráti nechodia na poldeci tak ako kedysi. Takto mu deň predsa len ujde rýchlejšie.
---
Večer pomaly padá na unavené polia. Janko od rána dral motyku a vykopával zo zeme burinu aj s mohutnými koreňmi. Neželanej zelenej chamrade bolo na zemiačnisku toľko, že skromnú úrodu zemiakov takmer nebolo vidieť. Poriadne sa narobil, aby dal svoje malé pole aspoň čiastočne do poriadku.
Je pred pol ôsmou večer a Janko sa poberá domov. Aj ostatní sa už po jednom vytratili zo svojich záhumienkov.
Nasadol na bicykel a mieri si to okolo Sokola na hlavnú ulicu. Nenáhlivo krúti pedálmi a uvažuje. Prázdne fľašky od piva vymení u Želky za plné. Aspoň bude mať čím zapiť fazuľový prívarok, čo ostal zo soboty. Varí vždy v sobotu – toľko, aby mu vydržalo aspoň do štvrtka. Na elektrickú dvojplatničku si dá prihriať kastrólik s fazuľou, medzitým zapne rádio, nakrája nožičku klobásy na kolieska a zľahka osmaží na panvici. Potom si umyje nohy, o jedenástej si vypočuje rádiožurnál z rozhlasu a pôjde spať.
– Janek, hybaj sem! – kríčí Stano, večne špinavý od oleja. Odkedy odišiel na dôchodok, celý deň sa hrabe v súčiastkach a opravuje všetko, čo mu príde pod ruku.
Janko zosadá z bicykla. Stano mu núka zo svojho piva, vtisne mu do ruky aj jednu marsku a mizne v garáži. Janko čaká pred odstaveným traktorom, hrabe sa v riedkych vlasoch a zápalkou si pripaľuje podarúnok od Stana.
– Nabrúsil som ti tú pílu, – hovorí Stano a pod pazuchou nesie neveľký zubatý kotúč na cirkulárku. Je na ňom kriedou napísané Kacmera. Aj keď je Stano medzi ľuďmi „preslávený“ ako veľký mamonár (od tetky Sumkovej si zapýtal štyridsaťdva korún za debničku nakosenej trávy, ktorú chcela pre zajace), od Janeka nechce nič. Nasadá do traktora a po chvíli mizne za zákrutou.
Janko opatrne vezme ostrý zubatý kotúč pod ľavú pazuchu a pravou rukou tisne bicykel smerom ku krčme U Želky. Prechádza lavičkou cez potok, odtiaľ je to už iba niekoľko metrov.
Za drevenými stolmi sedia chlapi. Sú medzi nimi aj murár Kaproš a lesník Hanzel, ktorého všetci poznajú pod menom Korčuľa, lebo keď ide z krčmy, nekráča, ale po ceste sa korčuľuje z jednej strany na druhú.
Janko opiera bicykel o stenu krčmy a o bicykel opiera kotúč z cirkulárky. Pozdraví sa s chlapmi a keď si od pultu vezme pivo a poldeci borovičky, prisadne si k nim. Smerom ku stolu je otočený doma zmajstrovaný reproduktor. Želka doň z krčmy púšťa magnetofónové pásky, ktoré nakúpila v meste od Rusa, aby bolo štamgastom veselo. Jankovi sa to páči, podupkáva nohou a smeje sa na Kaprošových historkách.
---
Potok povedľa krčmy sa pretiekol do polnoci. Želka už chlapom nechce nalievať. Kaproš nevládze rozprávať, Korčuľu kolíše vo dvore krčmy. Janko je na tom podobne ako tí dvaja. Dávno sa nestalo, aby takýto odchádzal od stola – ledva preberá nohami a keď už neudrží rovnováhu, hodí ho do steny. Oceľový kotúč s hrmotom dopadne na zem, Želka sa veľmi preľakne a ešte viac vyháňa chlapov z dvora preč.
Janko s námahou zdvihne kotúč zo zeme, chytí si ho pod pazuchu, tak ako keď išiel od Stana, a nemotorne nasadá na bicykel. Kaproš na pionieri odchádza, predtým ešte stihne Želke veľmi oplzlo vynadať. Tá sa urazená vracia za pult a vytrhne magnetofónovú šnúru zo zásuvky práve v okamihu, keď z reproduktora počuť: „Chodila dievčina po hore plačúci...“
Janko zaberá nohami do pedálov z posledných síl. Drží sa pri kraji cesty, ide zarovno s hučiacim potokom. Slnkom zošedivená šiltovka mu ledva drží na hlave. Predchádza okolo kostola, už je takmer doma. Ešte raz odbočiť doprava, potom chvíľu rovno a bude pred svojím domom.
Keď bol Janko tesne pred zákrutou, zafúkal silnejší vietor. Akoby chcel spomaliť plynutie riečnej vody. Šiltovka z Jankovej hlavy vyskočila, niekoľko sekúnd sa trepotala vo vzduchu a ako list z vŕby dopadla na zem. V tom istom okamihu preľaknutý Janko stratil rovnováhu a reflexívne vystrel ruky pred seba.
Na asfaltke silno zarinčal čerstvo nabrúsený oceľový kotúč na cirkulárku, nasledoval tupý, neurčitý zvuk.
---
Z dediny počuť zvony kostolnej veže. Gazdovia na svojich poliach pália zemiakovú vňať, iba niekoľko chlapov kráča smerom ku krčme. Želka im dnes magnetofón nezapla.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára