Jesenné večery tu v meste bývajú plné akéhosi zvláštneho svetla. Batkovič to pocítil už minulý rok, keď nastúpil na univerzitu, to svetlo ho napĺňalo akousi zvláštnou energiou, teplom a pohodou. Často sa potom vydával sám do prázdnych nočných ulíc, keď už nebolo v meste ani živej duše, lenivo ťahal nohy po upršaných chodníkoch a občas si do notesu zapísal krátke verše, ktoré mu počas prechádzok napadli. Práve jeseň a jej skoro prichádzajúca tma mu poskytovali jeho obľúbené súkromie a ticho.
Ak sa netúlal dlho, stihol vždy nakuknúť do Efektu, tam sa stretávali študenti z okolitých privátov. Zatvárali vždy až niečo po jedenástej, jeho kamarát Komárek aj s partiou od študentského časopisu takmer zakaždým vydržali až do záverečnej.
Práve v Efekte majú študenti možnosť stretnúť sa s univerzitnými pedagógmi, spoznať ich aj ako obyčajných ľudí, ale musia zároveň dávať pozor na to, čo hovoria, lebo nikdy nemôžu vedieť, kto im sedí za chrbtom.
Batkovič dnes v Efekte nenašiel nikoho, s kým by sa poznal. Bolo sotva pol desiatej, Komárek naisto ešte opruzoval v knižnici, aj keď tam nikdy nikto nevidel príťažlivú knihovníčku, jednoducho zjavne bral nepovinné odporúčania od prednášajúcich vážne a čítal dennú tlač podrobne a pravidelne každý deň.
Stretli sa až pred internátom, niekoľkokrát sa im to stalo bez toho, aby sa vopred dohodli. V dievčenských internátnych izbách sa svietievalo dlho do noci, keď sa vydali úzkou cestou smerom na Vrch, mali tie svietiace štvorce ako na dlani. Neraz počuli, o čom sa dievčatá, vystrčené v oknách, rozprávali, neraz silnejšie zapískali, za záclonkami sa mihli tiene a do ticha ulice sa rozniesol piskľavý smiech.
Z jedného z komínov dolu pod sídliskom Vrch sa ešte dymí. Hore schodmi, na najnižšej, Smrekovej ulici, sa štverajú Batkovič s Komárekom. Potichu si pospevujú, krátia si tým cestu, ej vsoko mi otec, ej ploty pohorodiv, aby ja za miloj, ej z večera nechodiv; rusínske odrhovačky ich naučil dobrý kamarát z prvého ročníka Paľo Bordík ešte predtým, ako odišiel do gréckokatolíckeho kňazského seminára na východ republiky.
Od prázdnin o ňom nepočuli ani pol slova, Komárek si z neho uťahuje, vraj už isto vystúpil a hanbí sa im to povedať, Batkovič si zase myslí, že Bordíkovi opäť nevyšiel pokus o dobytie nevinného ženského srdca, že už nechce, aby si z neho uťahovali ako naposledy, keď ho nechala najväčšia z najväčších, Henika, páni, to je žena, vravieval Paľo, a to veno, stačí sa pozrieť na túto fotku, aha, ešte aj v kuchyni plávajúca podlaha, a mrkni, v obývačke kožená sedačka, páni, to je istá baňa, hovorieval. Teraz vstáva ráno o piatej, päť dvadsať modlitby v kaplnke, päť päťdesiat raňajky a potom celý deň breviár, rozjímanie, žiadne vychádzky von, je tam za mrežami od rána do večera a chradne on aj jeho donchuanská duša.
Prečo tam vôbec lozil? Doteraz na to nevedia odpovedať, nech sa snažili akokoľvek.
Prechádzajú krížom cez Veternú, zase spievajú, zasviť mi ty mysiačku, na ton naš berežočok, ej bo ja tu nebudu, už dluho parobočok, snažia sa Paľovi dovolať, ale pani na druhej strane hovorí, že číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné. Aj ich byt, prázdny, ponurý a tmavý, tmavší ako noc, sa im zdá nedosiahnuteľný, čierne okná, azda jediné v celom obytnom bloku, v ktorých sa práve nesvieti, akoby ich odháňali od seba.
6. 4. 2011
Úzkou cestou (1. časť)
Začiatok októbra bol studenší ako po minulé roky. Zábradlia popri schodíkoch smerujúcich k panelovým domom boli už veľmi skoro poobede pokryté studenou rosou, do rána rosa primrzla až tesne pred obedom sa začala vytrácať.
Ivan Batkovič, devätnásťročný študent na filozofickej fakulte miestnej univerzity, vyšiel z kuchyne na balkón a zapálil si cigaretu. Z okolitých činžiakov vychádzajú psičkári so svojimi štvornohými kamarátmi, vynárajú sa z hmly; niektorí si rannú prechádzku ani neuvedomujú, pobehujú z miesta na miesto za psami a vyfukujú biele kúdolky, hlavou sú už v práci a nemajú ani len potuchy, že ich Batkovič každé ráno sleduje. Vidí aj takých, ktorí poťahujú svojich psov za vôdzku pokojne, tak ako si on sám s chuťou poťahuje z ručne šúľanej papirosky.
Batkovičov spolubývajúci Dušan Komárek práve vyšiel z izby, ktorá je otočená na opačnú stranu sídliska. Obom slúži ako nocľaháreň – sú v nej iba stoličky, tri postele, z toho jednu nikto neokupuje, a niekoľko prázdnych políc.
Komárek napustil vodu do varnej kanvice, na drez pripravil šálky na kávu, do každej nasypal dve kopcovité lyžičky tmavohnedej mletej pochutiny.
Batkovič si všimol mihajúcu sa postavu v kuchyni. Zaklopal na sklo dverí, Komárek iba podvihol ruku; zalieval kávu a chystal sa s ňou za spolubývajúcim, každé ráno sa na balkóne zhovárajú, až kým na spodku šálky neostane iba prebytočná, vylúhovaná usadenina, až kým sa vo vyprchajúcej hmle nestratí posledný štvornohý orech so svojim pánom či paničkou.
Najväčšie mestské sídlisko, kde bývajú, sa volá Vrch. Aj ulica, na ktorej obývajú prenajatý byt, má jednoduchý názov – Lesná 2. Ktovie, kto vymýšľal tieto názvy, o blok nižšie sú ulica Veterná a Smreková, Komárek dokáže o ich nezmyselnosti rozvlačovať celé hodiny. Nič na tom nemení ani prostá pravda, že tie ulice s tými istými názvami boli na sídlisku dávno pred tým, ako do mesta prišli obaja študenti, dávnejšie, ako v meste vznikla univerzita, dokonca omnoho skôr, ako Komárek či Batkovič vôbec boli na svete.
Internát sa dvojici vysokoškolákov, ktorí sa zoznámili v prvom ročníku na prednáške z etiky žurnalistiky, neušiel. Univerzita nemá dostatok ubytovacích kapacít, napísali im v pozvánke na zápis do druhého ročníka, a ako sa dozvedeli, ubytovanie si museli hľadať aj spolužiaci z omnoho vzdialenejších miest, než odkiaľ pochádzajú oni.
Z Lesnej na fakultu to chôdzou netrvá viac ako desať minút, Batkovič s Komárekom to majú dávno prerátané a niekoľkokrát podrobne odkrokované. Aj preto stále vyfajčievajú a debatujú na balkóne. Až keď jednému z nich zazvoní mobil a z druhej strany sa ozve kolega z ročníka Mišo Hryc, vraj kde sa ráčite vynacházet, koľegovci, vtedy Ivan zakľaje, kurva, zase sme to presrali, obaja hodia šálky do umývadla a rýchlo sa obliekajú. Aj tak vedia, že zmeškali začiatok prvej dnešnej prednášky, že už nemá význam provokovať prednášajúceho neskorým príchodom.
Komárek aj napriek tomu nástojí na odchode z privátu, s tým, že zmenia pôvodný plán cesty.
O desať minút, na križovatke pri fakulte, odbočili doprava.
Oproti univerzitným internátom, ktoré dávno pred tým, než do mesta prišli Batkovič s Komárekom, dokonca omnoho skôr, než tu bola samotná univerzita, pomenovali robotníci z textilky skratkou PIFA, oproti nej je hypermarket; niekoľko nespavých študentov sa zbieha pri košíkoch, na raňajky si kupujú najmä parížsky a vlašský šalát, a potom pečivo, aby z neho mohli trúsiť po prednáškových miestnostiach, akoby boli v prvotriednej samoobsluhe. Vedľa je bývalé sídlo Športového klubu stolných tenistov; po tom, ako na futbalovom štadióne zrušili krčmu Kopačka, akýsi miestny podnikavec odpratal stolnotenisové stoly a nahradil ich stolmi inými. Škst je známi aj pod inými názvami, záleží od odboru, ktorí jeho návštevníci–študenti študujú: žurnalisti túto krčmu poznajú ako Dekanát, angličtinári ju nazývajú Študovňa, historici Šlinťák. Škst je ale najuniverzálnejšie pomenovanie, treba ho zaradiť do slovníka Esperanta!, vykrikoval pred rokom po skúške zo stredoveku potrundžený štvrták historik Juro Hutka, dnes učiteľ na strednej obchodnej škole a lámač sŕdc svojich neplnoletých žiačok.
Takto zavčas ráno, niečo po ôsmej, študentov v Škste ešte nevidieť, prvými dnes sú Batkovič a Komárek.
Batkovič objednal dve čapované desiatky, vracajúc od pultu sa ho dotýkali úsečné pohľady chlapov sediacich povedľa stien. Sú to obyčajní mestskí povaľači, nie je vzácnosťou stretnúť tu životom, ale najmä alkoholom zruinovaných chudákov, ktorí namiesto toho, aby sa obracali v robote a zarábali aspoň nejaké peniaze, radšej pozorujú, ako sa svet točí okolo ich plného pohára. Tu a teraz.
Krátko po tom, ako si Komárek z Batkovičom odpili z piva, vošiel zelenými plechovými dverami do Škstu nízky pán v tmavom kabáte, okuliare má upadnuté až na končeku nosa. Juraj Dvořák, historik a pedagóg z univerzity, prednáša žurnalistom, a teda aj Batkovičovi a Komárekovi. Svetové dejiny od roku 1918, takéto prekvapenie ich čakalo na zozname predmetov pred začiatkom druhého ročníka, a oni nemali ani len potuchy, ako sa prederú tým, čo spustil jeden vyšinutý srbský atentátnik, nevedeli, koľko nocí dlhých nožov ich čaká pred najťažším zápočtom v treťom semestri, neboli schopní prísť na to, ako obísť Dvořáka, tú chodiacu encyklopédiu, ktorá má niektoré stránky pooblievané borovičkou a rumom.
Teraz jeho okrúhla postava zacláňa svetlu, aby dopadlo na ich stôl.
– Tak čo, mladí muži, prišli ste bádať? – opýtal sa Dvořák, v ruke pevne
stíska pohár s pivom. Kým sa Batkovič stihol spamätať, Dvořák už sedel vedľa Komáreka.
– Prisadnem si, však môžem, – povedal Dvořák pokojným, vľúdnym hlasom, čo chlapcov upokojilo. Vyťahuje z vrecka cigarety, nonšalantne si vyberá jednu zo škatuľky, chvíľku ju žmolí medzi palcom a ukazovákom, potom ju vloží medzi pery a pustí do zelenej miestnosti prvé obláčiky šedého dymu.
Ivan Batkovič, devätnásťročný študent na filozofickej fakulte miestnej univerzity, vyšiel z kuchyne na balkón a zapálil si cigaretu. Z okolitých činžiakov vychádzajú psičkári so svojimi štvornohými kamarátmi, vynárajú sa z hmly; niektorí si rannú prechádzku ani neuvedomujú, pobehujú z miesta na miesto za psami a vyfukujú biele kúdolky, hlavou sú už v práci a nemajú ani len potuchy, že ich Batkovič každé ráno sleduje. Vidí aj takých, ktorí poťahujú svojich psov za vôdzku pokojne, tak ako si on sám s chuťou poťahuje z ručne šúľanej papirosky.
Batkovičov spolubývajúci Dušan Komárek práve vyšiel z izby, ktorá je otočená na opačnú stranu sídliska. Obom slúži ako nocľaháreň – sú v nej iba stoličky, tri postele, z toho jednu nikto neokupuje, a niekoľko prázdnych políc.
Komárek napustil vodu do varnej kanvice, na drez pripravil šálky na kávu, do každej nasypal dve kopcovité lyžičky tmavohnedej mletej pochutiny.
Batkovič si všimol mihajúcu sa postavu v kuchyni. Zaklopal na sklo dverí, Komárek iba podvihol ruku; zalieval kávu a chystal sa s ňou za spolubývajúcim, každé ráno sa na balkóne zhovárajú, až kým na spodku šálky neostane iba prebytočná, vylúhovaná usadenina, až kým sa vo vyprchajúcej hmle nestratí posledný štvornohý orech so svojim pánom či paničkou.
Najväčšie mestské sídlisko, kde bývajú, sa volá Vrch. Aj ulica, na ktorej obývajú prenajatý byt, má jednoduchý názov – Lesná 2. Ktovie, kto vymýšľal tieto názvy, o blok nižšie sú ulica Veterná a Smreková, Komárek dokáže o ich nezmyselnosti rozvlačovať celé hodiny. Nič na tom nemení ani prostá pravda, že tie ulice s tými istými názvami boli na sídlisku dávno pred tým, ako do mesta prišli obaja študenti, dávnejšie, ako v meste vznikla univerzita, dokonca omnoho skôr, ako Komárek či Batkovič vôbec boli na svete.
Internát sa dvojici vysokoškolákov, ktorí sa zoznámili v prvom ročníku na prednáške z etiky žurnalistiky, neušiel. Univerzita nemá dostatok ubytovacích kapacít, napísali im v pozvánke na zápis do druhého ročníka, a ako sa dozvedeli, ubytovanie si museli hľadať aj spolužiaci z omnoho vzdialenejších miest, než odkiaľ pochádzajú oni.
Z Lesnej na fakultu to chôdzou netrvá viac ako desať minút, Batkovič s Komárekom to majú dávno prerátané a niekoľkokrát podrobne odkrokované. Aj preto stále vyfajčievajú a debatujú na balkóne. Až keď jednému z nich zazvoní mobil a z druhej strany sa ozve kolega z ročníka Mišo Hryc, vraj kde sa ráčite vynacházet, koľegovci, vtedy Ivan zakľaje, kurva, zase sme to presrali, obaja hodia šálky do umývadla a rýchlo sa obliekajú. Aj tak vedia, že zmeškali začiatok prvej dnešnej prednášky, že už nemá význam provokovať prednášajúceho neskorým príchodom.
Komárek aj napriek tomu nástojí na odchode z privátu, s tým, že zmenia pôvodný plán cesty.
O desať minút, na križovatke pri fakulte, odbočili doprava.
Oproti univerzitným internátom, ktoré dávno pred tým, než do mesta prišli Batkovič s Komárekom, dokonca omnoho skôr, než tu bola samotná univerzita, pomenovali robotníci z textilky skratkou PIFA, oproti nej je hypermarket; niekoľko nespavých študentov sa zbieha pri košíkoch, na raňajky si kupujú najmä parížsky a vlašský šalát, a potom pečivo, aby z neho mohli trúsiť po prednáškových miestnostiach, akoby boli v prvotriednej samoobsluhe. Vedľa je bývalé sídlo Športového klubu stolných tenistov; po tom, ako na futbalovom štadióne zrušili krčmu Kopačka, akýsi miestny podnikavec odpratal stolnotenisové stoly a nahradil ich stolmi inými. Škst je známi aj pod inými názvami, záleží od odboru, ktorí jeho návštevníci–študenti študujú: žurnalisti túto krčmu poznajú ako Dekanát, angličtinári ju nazývajú Študovňa, historici Šlinťák. Škst je ale najuniverzálnejšie pomenovanie, treba ho zaradiť do slovníka Esperanta!, vykrikoval pred rokom po skúške zo stredoveku potrundžený štvrták historik Juro Hutka, dnes učiteľ na strednej obchodnej škole a lámač sŕdc svojich neplnoletých žiačok.
Takto zavčas ráno, niečo po ôsmej, študentov v Škste ešte nevidieť, prvými dnes sú Batkovič a Komárek.
Batkovič objednal dve čapované desiatky, vracajúc od pultu sa ho dotýkali úsečné pohľady chlapov sediacich povedľa stien. Sú to obyčajní mestskí povaľači, nie je vzácnosťou stretnúť tu životom, ale najmä alkoholom zruinovaných chudákov, ktorí namiesto toho, aby sa obracali v robote a zarábali aspoň nejaké peniaze, radšej pozorujú, ako sa svet točí okolo ich plného pohára. Tu a teraz.
Krátko po tom, ako si Komárek z Batkovičom odpili z piva, vošiel zelenými plechovými dverami do Škstu nízky pán v tmavom kabáte, okuliare má upadnuté až na končeku nosa. Juraj Dvořák, historik a pedagóg z univerzity, prednáša žurnalistom, a teda aj Batkovičovi a Komárekovi. Svetové dejiny od roku 1918, takéto prekvapenie ich čakalo na zozname predmetov pred začiatkom druhého ročníka, a oni nemali ani len potuchy, ako sa prederú tým, čo spustil jeden vyšinutý srbský atentátnik, nevedeli, koľko nocí dlhých nožov ich čaká pred najťažším zápočtom v treťom semestri, neboli schopní prísť na to, ako obísť Dvořáka, tú chodiacu encyklopédiu, ktorá má niektoré stránky pooblievané borovičkou a rumom.
Teraz jeho okrúhla postava zacláňa svetlu, aby dopadlo na ich stôl.
– Tak čo, mladí muži, prišli ste bádať? – opýtal sa Dvořák, v ruke pevne
stíska pohár s pivom. Kým sa Batkovič stihol spamätať, Dvořák už sedel vedľa Komáreka.
– Prisadnem si, však môžem, – povedal Dvořák pokojným, vľúdnym hlasom, čo chlapcov upokojilo. Vyťahuje z vrecka cigarety, nonšalantne si vyberá jednu zo škatuľky, chvíľku ju žmolí medzi palcom a ukazovákom, potom ju vloží medzi pery a pustí do zelenej miestnosti prvé obláčiky šedého dymu.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)