Jesenné večery tu v meste bývajú plné akéhosi zvláštneho svetla. Batkovič to pocítil už minulý rok, keď nastúpil na univerzitu, to svetlo ho napĺňalo akousi zvláštnou energiou, teplom a pohodou. Často sa potom vydával sám do prázdnych nočných ulíc, keď už nebolo v meste ani živej duše, lenivo ťahal nohy po upršaných chodníkoch a občas si do notesu zapísal krátke verše, ktoré mu počas prechádzok napadli. Práve jeseň a jej skoro prichádzajúca tma mu poskytovali jeho obľúbené súkromie a ticho.
Ak sa netúlal dlho, stihol vždy nakuknúť do Efektu, tam sa stretávali študenti z okolitých privátov. Zatvárali vždy až niečo po jedenástej, jeho kamarát Komárek aj s partiou od študentského časopisu takmer zakaždým vydržali až do záverečnej.
Práve v Efekte majú študenti možnosť stretnúť sa s univerzitnými pedagógmi, spoznať ich aj ako obyčajných ľudí, ale musia zároveň dávať pozor na to, čo hovoria, lebo nikdy nemôžu vedieť, kto im sedí za chrbtom.
Batkovič dnes v Efekte nenašiel nikoho, s kým by sa poznal. Bolo sotva pol desiatej, Komárek naisto ešte opruzoval v knižnici, aj keď tam nikdy nikto nevidel príťažlivú knihovníčku, jednoducho zjavne bral nepovinné odporúčania od prednášajúcich vážne a čítal dennú tlač podrobne a pravidelne každý deň.
Stretli sa až pred internátom, niekoľkokrát sa im to stalo bez toho, aby sa vopred dohodli. V dievčenských internátnych izbách sa svietievalo dlho do noci, keď sa vydali úzkou cestou smerom na Vrch, mali tie svietiace štvorce ako na dlani. Neraz počuli, o čom sa dievčatá, vystrčené v oknách, rozprávali, neraz silnejšie zapískali, za záclonkami sa mihli tiene a do ticha ulice sa rozniesol piskľavý smiech.
Z jedného z komínov dolu pod sídliskom Vrch sa ešte dymí. Hore schodmi, na najnižšej, Smrekovej ulici, sa štverajú Batkovič s Komárekom. Potichu si pospevujú, krátia si tým cestu, ej vsoko mi otec, ej ploty pohorodiv, aby ja za miloj, ej z večera nechodiv; rusínske odrhovačky ich naučil dobrý kamarát z prvého ročníka Paľo Bordík ešte predtým, ako odišiel do gréckokatolíckeho kňazského seminára na východ republiky.
Od prázdnin o ňom nepočuli ani pol slova, Komárek si z neho uťahuje, vraj už isto vystúpil a hanbí sa im to povedať, Batkovič si zase myslí, že Bordíkovi opäť nevyšiel pokus o dobytie nevinného ženského srdca, že už nechce, aby si z neho uťahovali ako naposledy, keď ho nechala najväčšia z najväčších, Henika, páni, to je žena, vravieval Paľo, a to veno, stačí sa pozrieť na túto fotku, aha, ešte aj v kuchyni plávajúca podlaha, a mrkni, v obývačke kožená sedačka, páni, to je istá baňa, hovorieval. Teraz vstáva ráno o piatej, päť dvadsať modlitby v kaplnke, päť päťdesiat raňajky a potom celý deň breviár, rozjímanie, žiadne vychádzky von, je tam za mrežami od rána do večera a chradne on aj jeho donchuanská duša.
Prečo tam vôbec lozil? Doteraz na to nevedia odpovedať, nech sa snažili akokoľvek.
Prechádzajú krížom cez Veternú, zase spievajú, zasviť mi ty mysiačku, na ton naš berežočok, ej bo ja tu nebudu, už dluho parobočok, snažia sa Paľovi dovolať, ale pani na druhej strane hovorí, že číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné. Aj ich byt, prázdny, ponurý a tmavý, tmavší ako noc, sa im zdá nedosiahnuteľný, čierne okná, azda jediné v celom obytnom bloku, v ktorých sa práve nesvieti, akoby ich odháňali od seba.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára