VSTUP ZDARMA

Litánia k Novanskému

2011-11-04T00:47:00.000-07:00

Milý môj
počúvaj ma sem -

Odlejem ti ruky do zlata
aj keď ich podávaš
kadejakým grobianom
čo ti vypaľujú diery do obrusov -

Živ si ich
a ja sa ti budem modliť pri kolenách

Ty dokurvená modla krčmárska

Balada pre Júliu

2011-10-12T05:00:00.000-07:00

Nedá sa jedným vrelým slovom riecť,
Júlia moja drahá, ach,
jak mojej plachej duši dobre je,
keď preluduješ na husliach.

A či je hriechom nesmiernym
prejaviť cit rýdzi lásky blaženej?
Navštív ma, Júlia, prenáramne drahá,
kto iný moje súžby zaženie?

Nech sedemdesiat rokov čakať budem,
Júlia drahá, nedbám ja.
Raz iste zobjímam ťa
v elyzejskom raji –
tam spočinieme obaja.

Bratislavská (limerick)

2011-08-25T05:04:00.000-07:00

Ľahký má život mladá pička z Penty,
dnes ide s jedným a zajtra zase s hentým.
Od samej radosti, a vôbec - čo je na tom,
gaťky dá ovoňať všetkým kamarátom.

Ľahký má život mladá pička z Penty.

Úzkou cestou (2. časť)

2011-04-06T05:47:00.000-07:00

Jesenné večery tu v meste bývajú plné akéhosi zvláštneho svetla. Batkovič to pocítil už minulý rok, keď nastúpil na univerzitu, to svetlo ho napĺňalo akousi zvláštnou energiou, teplom a pohodou. Často sa potom vydával sám do prázdnych nočných ulíc, keď už nebolo v meste ani živej duše, lenivo ťahal nohy po upršaných chodníkoch a občas si do notesu zapísal krátke verše, ktoré mu počas prechádzok napadli. Práve jeseň a jej skoro prichádzajúca tma mu poskytovali jeho obľúbené súkromie a ticho.
Ak sa netúlal dlho, stihol vždy nakuknúť do Efektu, tam sa stretávali študenti z okolitých privátov. Zatvárali vždy až niečo po jedenástej, jeho kamarát Komárek aj s partiou od študentského časopisu takmer zakaždým vydržali až do záverečnej.
Práve v Efekte majú študenti možnosť stretnúť sa s univerzitnými pedagógmi, spoznať ich aj ako obyčajných ľudí, ale musia zároveň dávať pozor na to, čo hovoria, lebo nikdy nemôžu vedieť, kto im sedí za chrbtom.
Batkovič dnes v Efekte nenašiel nikoho, s kým by sa poznal. Bolo sotva pol desiatej, Komárek naisto ešte opruzoval v knižnici, aj keď tam nikdy nikto nevidel príťažlivú knihovníčku, jednoducho zjavne bral nepovinné odporúčania od prednášajúcich vážne a čítal dennú tlač podrobne a pravidelne každý deň.
Stretli sa až pred internátom, niekoľkokrát sa im to stalo bez toho, aby sa vopred dohodli. V dievčenských internátnych izbách sa svietievalo dlho do noci, keď sa vydali úzkou cestou smerom na Vrch, mali tie svietiace štvorce ako na dlani. Neraz počuli, o čom sa dievčatá, vystrčené v oknách, rozprávali, neraz silnejšie zapískali, za záclonkami sa mihli tiene a do ticha ulice sa rozniesol piskľavý smiech.
Z jedného z komínov dolu pod sídliskom Vrch sa ešte dymí. Hore schodmi, na najnižšej, Smrekovej ulici, sa štverajú Batkovič s Komárekom. Potichu si pospevujú, krátia si tým cestu, ej vsoko mi otec, ej ploty pohorodiv, aby ja za miloj, ej z večera nechodiv; rusínske odrhovačky ich naučil dobrý kamarát z prvého ročníka Paľo Bordík ešte predtým, ako odišiel do gréckokatolíckeho kňazského seminára na východ republiky.
Od prázdnin o ňom nepočuli ani pol slova, Komárek si z neho uťahuje, vraj už isto vystúpil a hanbí sa im to povedať, Batkovič si zase myslí, že Bordíkovi opäť nevyšiel pokus o dobytie nevinného ženského srdca, že už nechce, aby si z neho uťahovali ako naposledy, keď ho nechala najväčšia z najväčších, Henika, páni, to je žena, vravieval Paľo, a to veno, stačí sa pozrieť na túto fotku, aha, ešte aj v kuchyni plávajúca podlaha, a mrkni, v obývačke kožená sedačka, páni, to je istá baňa, hovorieval. Teraz vstáva ráno o piatej, päť dvadsať modlitby v kaplnke, päť päťdesiat raňajky a potom celý deň breviár, rozjímanie, žiadne vychádzky von, je tam za mrežami od rána do večera a chradne on aj jeho donchuanská duša.
Prečo tam vôbec lozil? Doteraz na to nevedia odpovedať, nech sa snažili akokoľvek.
Prechádzajú krížom cez Veternú, zase spievajú, zasviť mi ty mysiačku, na ton naš berežočok, ej bo ja tu nebudu, už dluho parobočok, snažia sa Paľovi dovolať, ale pani na druhej strane hovorí, že číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné. Aj ich byt, prázdny, ponurý a tmavý, tmavší ako noc, sa im zdá nedosiahnuteľný, čierne okná, azda jediné v celom obytnom bloku, v ktorých sa práve nesvieti, akoby ich odháňali od seba.

Úzkou cestou (1. časť)

2011-04-06T05:46:00.000-07:00

Začiatok októbra bol studenší ako po minulé roky. Zábradlia popri schodíkoch smerujúcich k panelovým domom boli už veľmi skoro poobede pokryté studenou rosou, do rána rosa primrzla až tesne pred obedom sa začala vytrácať.
Ivan Batkovič, devätnásťročný študent na filozofickej fakulte miestnej univerzity, vyšiel z kuchyne na balkón a zapálil si cigaretu. Z okolitých činžiakov vychádzajú psičkári so svojimi štvornohými kamarátmi, vynárajú sa z hmly; niektorí si rannú prechádzku ani neuvedomujú, pobehujú z miesta na miesto za psami a vyfukujú biele kúdolky, hlavou sú už v práci a nemajú ani len potuchy, že ich Batkovič každé ráno sleduje. Vidí aj takých, ktorí poťahujú svojich psov za vôdzku pokojne, tak ako si on sám s chuťou poťahuje z ručne šúľanej papirosky.
Batkovičov spolubývajúci Dušan Komárek práve vyšiel z izby, ktorá je otočená na opačnú stranu sídliska. Obom slúži ako nocľaháreň – sú v nej iba stoličky, tri postele, z toho jednu nikto neokupuje, a niekoľko prázdnych políc.
Komárek napustil vodu do varnej kanvice, na drez pripravil šálky na kávu, do každej nasypal dve kopcovité lyžičky tmavohnedej mletej pochutiny.
Batkovič si všimol mihajúcu sa postavu v kuchyni. Zaklopal na sklo dverí, Komárek iba podvihol ruku; zalieval kávu a chystal sa s ňou za spolubývajúcim, každé ráno sa na balkóne zhovárajú, až kým na spodku šálky neostane iba prebytočná, vylúhovaná usadenina, až kým sa vo vyprchajúcej hmle nestratí posledný štvornohý orech so svojim pánom či paničkou.
Najväčšie mestské sídlisko, kde bývajú, sa volá Vrch. Aj ulica, na ktorej obývajú prenajatý byt, má jednoduchý názov – Lesná 2. Ktovie, kto vymýšľal tieto názvy, o blok nižšie sú ulica Veterná a Smreková, Komárek dokáže o ich nezmyselnosti rozvlačovať celé hodiny. Nič na tom nemení ani prostá pravda, že tie ulice s tými istými názvami boli na sídlisku dávno pred tým, ako do mesta prišli obaja študenti, dávnejšie, ako v meste vznikla univerzita, dokonca omnoho skôr, ako Komárek či Batkovič vôbec boli na svete.
Internát sa dvojici vysokoškolákov, ktorí sa zoznámili v prvom ročníku na prednáške z etiky žurnalistiky, neušiel. Univerzita nemá dostatok ubytovacích kapacít, napísali im v pozvánke na zápis do druhého ročníka, a ako sa dozvedeli, ubytovanie si museli hľadať aj spolužiaci z omnoho vzdialenejších miest, než odkiaľ pochádzajú oni.
Z Lesnej na fakultu to chôdzou netrvá viac ako desať minút, Batkovič s Komárekom to majú dávno prerátané a niekoľkokrát podrobne odkrokované. Aj preto stále vyfajčievajú a debatujú na balkóne. Až keď jednému z nich zazvoní mobil a z druhej strany sa ozve kolega z ročníka Mišo Hryc, vraj kde sa ráčite vynacházet, koľegovci, vtedy Ivan zakľaje, kurva, zase sme to presrali, obaja hodia šálky do umývadla a rýchlo sa obliekajú. Aj tak vedia, že zmeškali začiatok prvej dnešnej prednášky, že už nemá význam provokovať prednášajúceho neskorým príchodom.
Komárek aj napriek tomu nástojí na odchode z privátu, s tým, že zmenia pôvodný plán cesty.
O desať minút, na križovatke pri fakulte, odbočili doprava.
Oproti univerzitným internátom, ktoré dávno pred tým, než do mesta prišli Batkovič s Komárekom, dokonca omnoho skôr, než tu bola samotná univerzita, pomenovali robotníci z textilky skratkou PIFA, oproti nej je hypermarket; niekoľko nespavých študentov sa zbieha pri košíkoch, na raňajky si kupujú najmä parížsky a vlašský šalát, a potom pečivo, aby z neho mohli trúsiť po prednáškových miestnostiach, akoby boli v prvotriednej samoobsluhe. Vedľa je bývalé sídlo Športového klubu stolných tenistov; po tom, ako na futbalovom štadióne zrušili krčmu Kopačka, akýsi miestny podnikavec odpratal stolnotenisové stoly a nahradil ich stolmi inými. Škst je známi aj pod inými názvami, záleží od odboru, ktorí jeho návštevníci–študenti študujú: žurnalisti túto krčmu poznajú ako Dekanát, angličtinári ju nazývajú Študovňa, historici Šlinťák. Škst je ale najuniverzálnejšie pomenovanie, treba ho zaradiť do slovníka Esperanta!, vykrikoval pred rokom po skúške zo stredoveku potrundžený štvrták historik Juro Hutka, dnes učiteľ na strednej obchodnej škole a lámač sŕdc svojich neplnoletých žiačok.
Takto zavčas ráno, niečo po ôsmej, študentov v Škste ešte nevidieť, prvými dnes sú Batkovič a Komárek.
Batkovič objednal dve čapované desiatky, vracajúc od pultu sa ho dotýkali úsečné pohľady chlapov sediacich povedľa stien. Sú to obyčajní mestskí povaľači, nie je vzácnosťou stretnúť tu životom, ale najmä alkoholom zruinovaných chudákov, ktorí namiesto toho, aby sa obracali v robote a zarábali aspoň nejaké peniaze, radšej pozorujú, ako sa svet točí okolo ich plného pohára. Tu a teraz.
Krátko po tom, ako si Komárek z Batkovičom odpili z piva, vošiel zelenými plechovými dverami do Škstu nízky pán v tmavom kabáte, okuliare má upadnuté až na končeku nosa. Juraj Dvořák, historik a pedagóg z univerzity, prednáša žurnalistom, a teda aj Batkovičovi a Komárekovi. Svetové dejiny od roku 1918, takéto prekvapenie ich čakalo na zozname predmetov pred začiatkom druhého ročníka, a oni nemali ani len potuchy, ako sa prederú tým, čo spustil jeden vyšinutý srbský atentátnik, nevedeli, koľko nocí dlhých nožov ich čaká pred najťažším zápočtom v treťom semestri, neboli schopní prísť na to, ako obísť Dvořáka, tú chodiacu encyklopédiu, ktorá má niektoré stránky pooblievané borovičkou a rumom.
Teraz jeho okrúhla postava zacláňa svetlu, aby dopadlo na ich stôl.
– Tak čo, mladí muži, prišli ste bádať? – opýtal sa Dvořák, v ruke pevne
stíska pohár s pivom. Kým sa Batkovič stihol spamätať, Dvořák už sedel vedľa Komáreka.
– Prisadnem si, však môžem, – povedal Dvořák pokojným, vľúdnym hlasom, čo chlapcov upokojilo. Vyťahuje z vrecka cigarety, nonšalantne si vyberá jednu zo škatuľky, chvíľku ju žmolí medzi palcom a ukazovákom, potom ju vloží medzi pery a pustí do zelenej miestnosti prvé obláčiky šedého dymu.

Z polí

2011-03-23T12:11:00.000-07:00

Janka Kacmeru majú v dedine radi. Bacuľatejší šesťdesiatnik býva sám v dome pod horou – za jeho biednou múranicou stojí už iba starý spráchnivený senník pre lesnú zver. Janík – tak ho volajú kamaráti – nikdy neuvažoval nad ženbou. So všetkým si vystačí sám.
Pred domom v neveľkej záhrade pestuje zeleninu. Nikdy sa mu neurodia pekné kúsky, po jesennom zbere úrody mrkva a petržlen vydržia v pivnici iba niekoľko dní. Všetko nakoniec pohnije, spotrebovať stihne iba dačo do polievky a tiež cviklu, ktorú reže na kolieska do kyslej kapusty.
Z okna neveľkej kuchyne vidí až na kostol v strede dediny. Ide okolo neho, keď sa niekedy vyberie na malé pivo ku Želke. Cesta mu pomalým krokom trvá dvadsať minút, ale radšej chodí na bicykli. Niekoľkokrát sa mu už stalo, že si vypil viac ako obvykle a zabudol ho u Želky na stojane.
V lete chodieva okopávať zemiaky do polí. V nosiči, ktorý má pripevnený k starému zelenému bicyklu zinkovým drôtom, si nosí dve pivá, polku chleba, paštétu a malý nožík. V Zásadoch, ako miestni hovoria dlhým lánom zemiakov a ďateliny, strávi aj celý deň. Nikam sa neponáhľa – doma sa nudí, už ani starí kamaráti nechodia na poldeci tak ako kedysi. Takto mu deň predsa len ujde rýchlejšie.

---

Večer pomaly padá na unavené polia. Janko od rána dral motyku a vykopával zo zeme burinu aj s mohutnými koreňmi. Neželanej zelenej chamrade bolo na zemiačnisku toľko, že skromnú úrodu zemiakov takmer nebolo vidieť. Poriadne sa narobil, aby dal svoje malé pole aspoň čiastočne do poriadku.
Je pred pol ôsmou večer a Janko sa poberá domov. Aj ostatní sa už po jednom vytratili zo svojich záhumienkov.
Nasadol na bicykel a mieri si to okolo Sokola na hlavnú ulicu. Nenáhlivo krúti pedálmi a uvažuje. Prázdne fľašky od piva vymení u Želky za plné. Aspoň bude mať čím zapiť fazuľový prívarok, čo ostal zo soboty. Varí vždy v sobotu – toľko, aby mu vydržalo aspoň do štvrtka. Na elektrickú dvojplatničku si dá prihriať kastrólik s fazuľou, medzitým zapne rádio, nakrája nožičku klobásy na kolieska a zľahka osmaží na panvici. Potom si umyje nohy, o jedenástej si vypočuje rádiožurnál z rozhlasu a pôjde spať.
– Janek, hybaj sem! – kríčí Stano, večne špinavý od oleja. Odkedy odišiel na dôchodok, celý deň sa hrabe v súčiastkach a opravuje všetko, čo mu príde pod ruku.
Janko zosadá z bicykla. Stano mu núka zo svojho piva, vtisne mu do ruky aj jednu marsku a mizne v garáži. Janko čaká pred odstaveným traktorom, hrabe sa v riedkych vlasoch a zápalkou si pripaľuje podarúnok od Stana.
– Nabrúsil som ti tú pílu, – hovorí Stano a pod pazuchou nesie neveľký zubatý kotúč na cirkulárku. Je na ňom kriedou napísané Kacmera. Aj keď je Stano medzi ľuďmi „preslávený“ ako veľký mamonár (od tetky Sumkovej si zapýtal štyridsaťdva korún za debničku nakosenej trávy, ktorú chcela pre zajace), od Janeka nechce nič. Nasadá do traktora a po chvíli mizne za zákrutou.
Janko opatrne vezme ostrý zubatý kotúč pod ľavú pazuchu a pravou rukou tisne bicykel smerom ku krčme U Želky. Prechádza lavičkou cez potok, odtiaľ je to už iba niekoľko metrov.
Za drevenými stolmi sedia chlapi. Sú medzi nimi aj murár Kaproš a lesník Hanzel, ktorého všetci poznajú pod menom Korčuľa, lebo keď ide z krčmy, nekráča, ale po ceste sa korčuľuje z jednej strany na druhú.

Janko opiera bicykel o stenu krčmy a o bicykel opiera kotúč z cirkulárky. Pozdraví sa s chlapmi a keď si od pultu vezme pivo a poldeci borovičky, prisadne si k nim. Smerom ku stolu je otočený doma zmajstrovaný reproduktor. Želka doň z krčmy púšťa magnetofónové pásky, ktoré nakúpila v meste od Rusa, aby bolo štamgastom veselo. Jankovi sa to páči, podupkáva nohou a smeje sa na Kaprošových historkách.

---

Potok povedľa krčmy sa pretiekol do polnoci. Želka už chlapom nechce nalievať. Kaproš nevládze rozprávať, Korčuľu kolíše vo dvore krčmy. Janko je na tom podobne ako tí dvaja. Dávno sa nestalo, aby takýto odchádzal od stola – ledva preberá nohami a keď už neudrží rovnováhu, hodí ho do steny. Oceľový kotúč s hrmotom dopadne na zem, Želka sa veľmi preľakne a ešte viac vyháňa chlapov z dvora preč.
Janko s námahou zdvihne kotúč zo zeme, chytí si ho pod pazuchu, tak ako keď išiel od Stana, a nemotorne nasadá na bicykel. Kaproš na pionieri odchádza, predtým ešte stihne Želke veľmi oplzlo vynadať. Tá sa urazená vracia za pult a vytrhne magnetofónovú šnúru zo zásuvky práve v okamihu, keď z reproduktora počuť: „Chodila dievčina po hore plačúci...“
Janko zaberá nohami do pedálov z posledných síl. Drží sa pri kraji cesty, ide zarovno s hučiacim potokom. Slnkom zošedivená šiltovka mu ledva drží na hlave. Predchádza okolo kostola, už je takmer doma. Ešte raz odbočiť doprava, potom chvíľu rovno a bude pred svojím domom.
Keď bol Janko tesne pred zákrutou, zafúkal silnejší vietor. Akoby chcel spomaliť plynutie riečnej vody. Šiltovka z Jankovej hlavy vyskočila, niekoľko sekúnd sa trepotala vo vzduchu a ako list z vŕby dopadla na zem. V tom istom okamihu preľaknutý Janko stratil rovnováhu a reflexívne vystrel ruky pred seba.
Na asfaltke silno zarinčal čerstvo nabrúsený oceľový kotúč na cirkulárku, nasledoval tupý, neurčitý zvuk.

---

Z dediny počuť zvony kostolnej veže. Gazdovia na svojich poliach pália zemiakovú vňať, iba niekoľko chlapov kráča smerom ku krčme. Želka im dnes magnetofón nezapla.

PANTHALASSA - II

2010-07-29T05:17:00.000-07:00

Španielky pridájali slnko
ich muži driemali
dlho tíšili nepoddajný vzduch –

Muž v tmavom klobúku
nepatril k nim
iba strážil krotké stáda
nehlučným flamencom –

Rozlieha sa medzi skalami
za nimi šumí oceán

PANTHALASSA - I

2010-07-28T04:19:00.000-07:00

Míle hadích ciest
sčerneli tabakom –

Vizionár s kovom v ruke
prešiel po nich –

Jeho tmavý klobúk
vrhal tichý tieň

CHUDÁK

2010-01-19T23:52:00.000-08:00

Jaro je stratený
dopil pivo
dofajčil –

Prespevuje žalmy
z opileckej biblie
obracia v ruke
vyprosený žold –

Chudák jaro
stratený vyhnanec –

Bude ti dobre
prežiješ

STRATA IMUNITY

2009-11-11T05:24:00.000-08:00

„...Komunistický režim dôsledne vyžadoval od umenia amputáciu všetkých jeho funkcií okrem jedinej – reprezentatívnej (či panegyrickej). Prisahať na túto jedinú funkciu je zhubné nielen pre umelca, ale aj pre samotné umenie... ...Absolutizácia dezintegračných činiteľov spôsobila stratu imunity. Celý organizmus humanistiky je ohrozený. Nijaké umenie nemôže jestvovať bez kapilárnych väzieb s ostatnými živými sférami, to vedeli už v antike i v stredoveku. Komunistický režim, ktorý chcel likvidáciou umenia likvidovať vlastnú autoreflexiu, zanikol sám. Dnešní technokratickí dediči včerajška si musia uvedomiť, že hoci umenie nemá nijaké obranné zbrane či účasť na moci, bez autentickej umeleckej reflexie je každá spoločnosť odsúdená na zánik.“

Vlado Godár v rozhovore z roku 1990 pre Lenku Karfíkovú, citované z knihy Vlado Godár: Rozhovory a úvahy. Vydavateľstvo AEPress, Bratislava 2006

TRETIE SVETY

2009-10-29T05:51:00.002-07:00

CIGARETĽE

2009-10-29T03:28:00.001-07:00

Za zákrutou, najdlhšou a úplne poslednou v dedine, zavýjal Tónov pes. Vždy vykrúcal papuľu hore k slnku, keď Tóno cvičil na klávesoch. Vykšeftoval ich v susednej osade, tie staré rozbil, keď sa vracal poriadne ožratý z hrania na kamarátovej svadbe.

Milan otvoril okno na kuchynke a hlasno si prdol. Práve doobedoval a do čierneho hrnčeka postavil vodu na kávu. Monika, jeho žena, umývala riad a jedným uchom počúvala správy v starom vyžltnutom rádiu.

- Prišli chalupári z Bratislavy. Som zvedavý, či sa prídu sťažovať na tie vypílené slivky. Ja im dám, kurvám.

- Zalej tú kávu. – povedala Monika hrubým, takmer nezrozumiteľným hlasom.

- Idem pre cigaretľe, nech máme čo fajčiť.

Milan si prehodil cez ramená šuštiakovú bundu s nápisom Honda motors a vyšiel smerom do zákruty.

Milana pred dvoma týždňami odsúdili na šesť mesiacov väzenia. Bol v podmienke za drobné krádeže, sem-tam sa priplietla aj krčmová bitka. Sudca na okrese sa ani neunúval pristúpiť k obvyklým procesiám. Milana si predvolal, povedal mu niekoľko duchaplných viet o porušení závažných paragrafov - vyfajčil pri tom niekoľko cigariet, drahými kamelkami ponúkol aj Milana – a bez milosti ho poslal na pár týždňov do lochu.

PATINA

2009-10-27T00:55:00.000-07:00

Oblé steny
pivničnej krčmy
košatia klenbou
tvary žien –

Mestskí povaľači
sú večne omámení
patinou absintu –

Čakajú
kedy sa rozplynie

(7/10/09)

1 = 4

2009-10-20T01:58:00.000-07:00

začalo to pred dvoma, možno troma rokmi. nemôžem počúvať jeden hudobný album dlhšie, ako povedzme dva dni.

mal som veľmi starý mp3 prehrávač, s pamäťou jeden GB. uvažoval som, že si kúpim nejaký nový, kapacita starého mi nevyhovovala. teraz mám prehrávač s kapacitou štyri GB, ale žiadny rozdiel nevidím.

ak za týždeň nezoženiem aspoň tri či štyri nové hudobné albumy, radšej nepočúvam nič, lebo tie staršie, ktoré som už počul, ma omrzeli.

UKRUTNE

2009-08-17T02:18:00.000-07:00

Spieval o ňom Müller -

To bola tá
že
ale to je vlastne úplne jedno -

Ešte si nestrhol nálepku
zo skla
akciových dioptrických okuliarov -

Ale keď ma ponúkol cukríkom
švajčiarskym
mentolovým
odpustil som mu to -

Ukrutne mu
smrdeli nohy

(16/08/09, 20/44)

Nočný menuet

2009-08-10T23:00:00.000-07:00

Zastavenie prvé: C:\Documents and Settings\JazziPoet\My Documents\My Music\vážna hudba\Maurice Ravel = dvojklikom premostené k podpriečinku 2 mélodies hébraiques. Kompozícia Kaddisch, bod zlomu v čase skladby 2:48. Interpretácia Alexander Skwortsow.

Zastavenie druhé: C:\Documents and Settings\JazziPoet\My Documents\My Music\vážna hudba\Maurice Ravel = dvojklikom premostené k podpriečinku Menuet antique (piano). Kompozícia Menuet antique, bod zlomu č. 1 v čase skladby 1:39, bod zlomu č. 2 v čase skladby 3:12. Interpretácia Luke Welch.

Zastavenie tretie (zároveň posledné): C:\Documents and Settings\JazziPoet\My Documents\My Music\vážna hudba\Maurice Ravel = dvojklikom premostené k priečinku Jeux d'eau. Kompozícia Jeux d'eau, bod zlomu bližšie nešpecifikovaný. Interpretácia Bryan Verhoye.

Potom prišla moderátorka s mikrofónom v ruke. Tu je prepis rozhovoru aj s fotografiou:

Moderátorka: Prečo práve Ravel?
Blogger Jazzi Poet: Akože ste sa to pýtali?
Moderátorka: Že prečo práve Ravel?
Blogger Jazzi Poet: Neviem prečo, Ravela mám rád.

A potom som si na recepcii vzal tanierik, príborové náčinie a poriadne som si naložil jedenia.

Pointa: Niekedy sa mi snívajú čudné veci. Dirigentom som bol prvýkrát.

Čokoládový bonbónik týždňa

2009-08-10T02:46:00.000-07:00

„ ...Samospráva nedokáže čeliť kríze. Bráni sa reformám, ktoré majú potenciál ušetriť financie a naplniť obecné kasy a nedokáže sa správať ako dobrý hospodár. Kde sú peniaze, ktoré samosprávy získali počas bohatých rokov? Prečo ich všetky minuli a nevytvorili rezervu na horšie roky? Alebo si mysleli, že slovenská ekonomika bude rásť večne?...
...Samosprávy kríza zaskočila - v bohatých rokoch nešetrili, do rozpočtového deficitu na rozdiel od štátu ísť nemôžu (chvalabohu!). Krízové situácie bývajú vhodným časom na reformy - odseknutie všetkého nefunkčného a predraženého, čo si v čase prosperity ticho vegetuje. Slovenské samosprávy však nechcú ukázať ani dobrú vôľu hľadať vnútorné rezervy. Skrátka, slovenská samospráva je samosprávou len do dobrého počasia.“

(napísal Ivan Rončák, publikované v denníku SME, piatok 9. augusta 2009)

Pán Rončák by sa mohol trošku podrobnejšie, transparentnejšie (= efektívnejšie), ale hlavne praktickejšie pozrieť na tému, ktorú tak odborne spracoval. Opýtať sa, kde sú peniaze, ktoré samosprávy získali počas bohatých rokov, je trošku odvážne. A tvrdiť, že slovenské samosprávy nechcú ukázať ani dobrú vôľu hľadať vnútorné rezervy, je ešte odvážnejšie. A srandovné. Celkom som sa pobavil.

Slovné hrátky (trochu citrusové a trochu zverské)

2009-07-21T23:25:00.000-07:00

Dal by som si grepfurt.

Tri kultové postavičky: Asterix, Obelix a Bocellix - Andrea.

Vás na oslavu pozval, ananás sa vysral.

„Pán doktor, ako to vyzerá? Dozviem sa výsledky už dnes?“
„Dnes to už nebude. Zajtra psa uvidí.“

Svokra už igelitom pozakrývala nábytok. Ja jej idem pomôcť, vymaľujem jej čerta na stenu.

Pán a kamaráti

2009-07-21T01:16:00.000-07:00

Ráno som bol v tlačiarni.

Pán, ktorý tam pracuje v jednom výrobnom oddelení, v poslednej dobe nie je vo svojej koži. Všade sa šušká o prepúšťaní, Pán sa obáva. Žena nezamestnaná, on po päťdesiatke. Vyklepaný, vynervovaný robí chyby. Nečudujem sa mu a je mi ho ľúto.

Kamaráti by ho mali opiť. Stačilo by raz, tak poriadne. Možno by mu bolo lepšie.

Ak vôbec kamarátov má.

Z priravovaného dramatického textu

2009-07-14T04:47:00.000-07:00

Fragment: PLATŇA

FILIP Mamina platňa. Sinatru mala najradšej. Priniesol jej ju strýko Ondrej, keď prišiel na návštevu z Ameriky (vezme platňu a položí ju na gramofón, začne hrať Frank Sinatra). Aspoň tak to hovorievala. Keď tu bol druhýkrát, pred dvoma rokmi, boli sme preňho s otcom vo Viedni na letisku a celú cestu späť mi v aute rozprával, ako je u nich v Minnesote krásne. V zime je tam aj meter a pol snehu, v lete... také optimum, you know? Niekoľkokrát mi sľúbil, že ma na prázdniny vezme k sebe a nájde mi tam nejakú prácu na leto. Má tam veľa priateľov a kontaktov, you know.
Dvaja spolužiaci z výšky takto boli v Yellowstonskom národnom parku, cez nejakého uja z rodiny. Zametali chodníky a cez víkendy si ešte privyrábali na kolotočoch. Veľa tam rozflákali a aj tak doniesli domov bohovsky balík peňazí. Ja som v Minnesote zatiaľ nebol, you know, strýko Ondrej iba frajeril. Zavolá raz do roka – na Vianoce. Sem tam sa prekonal a zavolal aj na mamine narodeniny, ale odkedy tu bol poslednýkrát, neozval sa. A vtedy už dobre vedel, že mama je chorá...

NINA (prichádza z vedľajšej izby, kričí) Mohol by si prosím ťa vypnúť tú odpornú hudbu?

FILIP Prestaň vykrikovať. Čo také dôležité robíš, keď ti vadí hluk? Bratislavské diskotéky sú omnoho hlučnejšie...

NINA Naučíš sa za mňa postup chemických reakcií Krebsovho cyklu? Na budúci týždeň mám z toho zápočet. A bratislavské diskotéky si neber do huby, hovno o nich vieš.

FILIP Ako vidím, ty si v nich odborníčka. Kde si bola včera večer?

NINA Von, prečo?

FILIP Hľadal ťa otec.

NINA Mohol mi zavolať. A tak ako on, aj ty.

FILIP Volal ti – buď si nedvíhala, alebo si bola nedostupná.

NINA Prestaň moralizovať. Nemám desať rokov.

FILIP Odkedy zomrela mama, úplne si sa zmenila. Skoro vôbec nechodíš zo školy domov, žúruješ a chľastáš. Preber sa, Nina.

NINA Už som ti raz povedala, aby si prestal moralizovať. A nevymýšľaj si chujoviny- nechľastám.

FILIP Nechľastáš, viem. Náhodou ťa v Blave videl môj kamarát, bývalý spolužiak, ako si grcala pred Štúrakom a ledva ťa kamarátky dovliekli ku vchodu.

NINA Tak odkáž kamarátovi, nech sa nabudúce pozerá na seba a svoje kamarátky. A ty sa tiež staraj o seba, brácho. (pichne mu palcom do čela a odkráča do svojej izby)

FILIP Na Šturáku som býval aj ja. Po prednáškach sme chodili na pivo a borovičku. Lučo od Detvy nosieval vo filmáčoch aj doma pestovanú. Na balkóne sme húlili a vypiskovali na ženské, týrali sme holuby, lebo nám všetko osierali, ničili sme skrine... Ale pred Šturákom som nikdy negrcal.

Ontológia bytia

2009-07-07T02:37:00.000-07:00

" Plienky Pampers ako Útecha z ontológie - Ak existujú plienky, ktoré sú suché, aj keď sú mokré, dá sa predpokladať, že existujú životy, ktoré sú krásne, aj keď sú nanič."

(Epigram Petra Gregora v knihe Všivavé osudy spisovateľky Vladimíry Komorovskej)

VAMPIRA

2009-06-30T00:36:00.000-07:00

Tristanove ruky
hlboko meravé
kopírujú esíčka -

Pásikavé gýče
sú jeho pesnička -
nesúrodý hnus

Tak to vždy hral
on boh
Jaco Pastorius

(23/04/09, 19/42)

Richie Beirach Trio - What Is This Thing Called Love

2009-06-23T02:08:00.000-07:00

Včera večer som sa dostal k zaujímavému hudobnému titulu. Jeho autorom je Richie Beirach. Album s názvom What is this thing called love? vyšiel v roku 2004 v americkom hudobnom vydavateľstve Venus.

Klavirista Richie Beirach (narodený v roku 1947 v New Yorku) študoval na prestížnej Berklee College of Music v Bostone. Spolupracoval s takými veľkými jazzovými hudob-níkmi, ako Chet Baker či Stan Getz.

Na nahrávkach z albumu What is this thing called love? participoval s dvoma hudobníkmi. Prvým z nich bol bubeník Billy Hart (známy aj spoluprácou s Wesom Montgomerym, Waynom Shorterom, Joeom Zawinulom a v neposlednom rade s Milesom Davisom). Druhým je George Mraz, basista pôvodom z českého mesta Písek. Bol členom hudobnej skupiny Oscara Petersona, hrával aj s Chetom Bakerom.

Po inštrumentálnej stránke výborne spracovaný album so zaujímavými individuálnymi výkonmi sa oplatí vypočuť si.

Zmena e-mailovej adresy + čosi z ľudovej slovesnosti

2009-06-16T04:11:00.000-07:00

Informujem svojich čitateľov o zmene e-mailovej adresy. Od dnešného rána som zavrhol všetky moje doterajšie e-mailové služby a prešiel som na jednotnú, najlepšiu a večite krásnu. Odteraz ma teda kontaktujte iba tu:

sajgon@jasomfanradomir.sk

PS: Z palety slovenských prísloví: Sýty hladnému navarí.

Sypúc si popol na hlavu

2009-06-12T00:23:00.001-07:00

Na margo novej ankety dodávam niekoľko zaujímavých skutočností.

Nový prieskum zaznamenal obrovský úspech u čitateľskej verejnosti. Musím sa však priznať, sypúc si popol na hlavu, že som neodhadol zloženie svojich čitateľov.

Prišlo mi totiž nespočetné množstvo e-mailov, esemesiek a telegramov, v ktorých ma ľudia žiadajú, aby som do ankety doplnil aj iné možnosti, ako sú v nej doteraz obsiahnuté. Ako príklad uvádzam niektoré z dotazov:

Môj šéf: „Ja som Fanfán Tulipán. Dajte tam to, lebo nezahlasujem.“
Pani Pišicová, dôchodkyňa z Komjatnej: "Ja osobne sa cítim, okrem pravoverne presvedčenej mečiarovky aj ako Fana Šápeles.“

Aj napriek týmto, a mnohým iným konštruktívnym podnetom však nechávam anketu v pôvodnom znení.

Vyhodnotenie plus nová anketa

2009-06-09T02:12:00.000-07:00

Milý priatelia, pristupujem k vyhodnoteniu historicky prvej ankety na mojom blogu.

Futbalista je náročné povolanie, a o to náročnejšie, ak ste futbalistom najlepším. Vaše hlasovanie určilo za najfenomenálnejšiu postavu zeleného trávnika Dušana Keketiho (získal 62,5 percent vašich hlasov). O to väčšmi ma teší, že sa jedná o Slováka, ktorý uspel v konkurencii svetových hviezd Anthonyho "Tony" Yeboaha (25 percent hlasov) a Eduarda "Eda" Franciscusa de Goeija (12,5 percenta).

Zároveň vyhlasujem novú anketu, v ktorej môžete hlasovať v pravom paneli na tejto stránke. Ďakujem za každý hlas, novou anketou sa snažím získal prehľad o vnútornej povahe a profile mojich čitateľov.

S úctou a rád

Vaša Atrapa

Takto sa feministkám darí likvidovať mužov

2009-06-08T23:52:00.000-07:00

Gustáv Murín, spisovateľ a publicista, vo svojom článku Útok na rodinu (In.: Slovenské pohľady, 6/2009, str. 7 - 15) okrem iného píše:

„Pod tlakom feministických kampaní prichá-dzame o právnu istotu a základné ľudské práva. (...) V prípade Vladímíra R. (tridsať rokov) hrozí až pätnásť rokov väzenia za údajné týranie ženy, ktoré sa však nepreu-kázalo. Nie sú totiž žiadne dô-kazy, len vyhlásenie ženy, o ktorej obvinený naopak tvrdí, že ho chce dostať z bytu. (...) Zákon je pritom postavený tak obludne, že stačí len vyhlásenie ženy a ľubovôľa sudkyne, aby tento muž naozaj prišiel nielen o deti a svoj byt (ktorý zdedil), ale aj o celú existenciu. Za pätnásť rokov väzenia stratí nielen prácu, ale aj elementárny sociálny status. Veď toľko dostal nájomný vrah Adamčo za úkladnú vraždu na objednávku! (...) Takto sa feministkám darí likvidovať mužov. Poznáme už totiž prípad, keď muž uvrhnutý do väzenia na základe podvodného obvinenia skončil samovraždou.“

Odporúčam si prečítať celý článok. Veľmi zaujímavé, dobré a trefné myšlienky.

Môj prastarý otec

2009-05-26T01:41:00.001-07:00

To je nápád, kolotoč kúpím

2009-05-25T09:10:00.000-07:00

Martin, 25. 05. 2009, 15:36, takmer pri tržnici

Voľby, v ktorých si naozaj máme z čoho vybrať

2009-05-16T01:21:00.000-07:00

Včera som si prečítal Zoznam zaregistrovaných kandidátov pre Voľby do Európskeho parlamentu na rok 2009, na základe podnetu z tohto článku. Vrelo odporúčam, oplatí sa ten dvojlist vytlačený na recyklovanom papieri prečítať až do konca. Je možné, že budete mať obrovský problém vybrať si z tak bohatého zoznamu kandidátov.

Pre mňa osobne je totiž veľkou dilemou, či odovzdám svoj hlas takzvanému – citujem ten informáciami nasýtený ľajster – likvidátorovi, softvérovému vývojárovi, právnikovi, či geodetovi.

A to ešte k dileme, koho voliť, prispievajú kandidáti s funkciami – opäť citujem ten informáciami nasýtený ľajster – enviromentalistka, trénerka triatlonu, dobre známa feministka, ale podľa toho informáciami nabitého ľajstra, čo citujem, expertka na rodovú rovnosť, alebo napríklad taký dopravný projektant. Aby toho nebolo málo, krúžok sa priam núka zakresliť dvadsaťjedenročnej študentke Alici, komunistickej študujúcej mládeži, prípadne ešte logistikovi.

A kto naozaj nebude vedieť, koho poslať za naše do eurotochto, ten môže staviť na kandidátov s najväčšou pravdepodobnosťou úžasného víťazstva – patrí medzi nich určite slobodný umelec I.M., celosvetovo preslávený ako Bele ofce, černá bača z Mozambiku, fitness trénerka (našťastie iná, nie Zorka Cé), a samozrejme nádejný speváčisko.

Osobne sa však úpenlivo rozhodujem medzi dvoma kandidátmi – nechcem však nikoho ovplyvňovať: sú nimi, tramtadadá, výsluhový dôchodca Š.B. z Veľkých Ulian a ako inak, opäť výsluhový dôchodca M.K. z Liptovského Mikuláša.

Hor sa k urnám! Pravým fúrom vpred!

To je to, čo nás znepokojuje

2009-05-12T01:19:00.000-07:00

Zase ma niečo ale skutočne nasralo. Pozeral som včera televízne spravodajstvo a dostalo sa tam priestoru aj pre prezidenta Policajného zboru Slovenskej republiky Jankovi Packé. Drístali o akejsi kríze aj v odvetí drogovej mafie, prvý viceprezident Policajného zboru Michal Kopčik tiež čosi duchaplné povedal.

O albánskej mafii. Ktorá riadi slovenské drogoúzemie. A pri tom riadení začala používať – vplyvom všeobsažnej finančnej krysy – strelné zbrane všakovakého typu, kalibru aj dosahu vystrelenej munície. Nasral ma výrok uja Janka Packé: „Toto je to, čo nás znepokojuje“.

Klidnosť. Kokaínik namiesto cukru do kávičky, herák, čo blázniš nebuď spevák, marihuana in my brain... Len nech sa nám tí naši albánski chlapci navzájom nevystrieľajú.

To je presne to, čo nás znepokojuje.

PS: Porovnajte si tú podobnosť :
Obrázok A - Viceprezident Policajného zboru Slovenskej republiky Stanislav Jankovič
Obrázok B - kapitán Maroš Nagy, Profesionáli

Prierez práve prebiehajúcim víkendovým dňom (písaný s citom neurochirurga)

2009-05-09T11:02:00.000-07:00

Práve som dokosil trávnik okolo domu. Ešte popolievať rozvíjania sa chtivé (koso)dreviny a iné vajčákoviny, kým zapadne slnko... Potom som si znova prečítal, ako jeden môj kamarát opäť napísal presne to, čo má na jazyku. A bohovo dobre mi to padlo, rád také čítam.

Chuťovkový podvečer pôjdem zakončiť kdesi do obývačkového kúta, vezme do ruky dáku knihu a prečítam si z nej niekoľko strán. Predvčerom - napríklad - som sa dozvedel, že „človek stráca silu, keď pociťuje súcit“. Napísal to F. Nietzsche vo svojej knihe Antikrist.

O 19:36 som si zapol soundtrack k filmu Lust Caution, skomponoval to famózny francúzsky skladateľ Alexandre Desplat. A chvíľu mi hlavou prebehla možnosť zaradiť do prehrávača niečo od Kings Of Leon. Lebo som dnes dlho spomínal na Dublin. Tá kapela je s Dublinom a mojou hlavou spojená. Musím sa tam vrátiť. Aspoň na pár dní. Takto to vyzeralo v mojej práci, kde som niekoľko týždňov pracoval. Úplne vzadu sú nápoje, tam som rád chodieval na Club Orange, naľavo je denná tlač, ešte bez Evening Heraldu, ten chodieval až tak okolo pol druhej poobede.

Idem už preč.

Lebo ja nie som Fan Radomír

2009-05-08T01:41:00.000-07:00

Dnes ma opäť odviezli sem. Dôvod môjho opätovného duševného zlyhania a následnej deportácie do psychiatrického zariadenia bol, s odstupom času si to uvedomujem, zavrhnutiahodný.

Konkretizujem. Ráno pri konzumácii rožteka s paštétovým syrom som odmietol Sajfovi povedať, že som tiež Fan Radomír. Kvôli mojej negatívnej reakcii a uštipačnej poznámke, že Adela síce ešte neraňajkovala, ale zato nos má poriadne dlhý, asi tak ako konské opraty, pustili do Éteru nejakého černocha, čo vzdychal a akože spieval, ale on vlastne nespieval ale naozaj ujúkal, lebo kto by už len spieval, keby mu pchali veľký hiphoperský pečatný prsteň do riti?

Z toľkého vreskotu, čo ten černoch za tri minúty vyprodukoval, som pocítil rannú nevoľnosť. Definitívne som precitol pri nasleduvšej piesni od interpreta Rihanna. Teda ona je žena. Po precitnutí, ktoré sprevádzalo krvácanie z nosa a silný, prenikavý a trúchlivý plač, som radšej dobrovoľne vyhľadal lekársku pomoc.

Pán primár tutok je veľmi príjemný človek. Namiesto psychotík mi radšej naordinoval nefarmakologickú liečbu. Lebo sociálna poisťovňa im aj tak polovicu vecí neprepláca. Najprv mi pustil Živé Kvety, aby som ožil. Potom kdesi vyhrabal Šebanov album Bezvetrie a nakoniec mi pohladil zničené a tak zraniteľné vnútro zaujímavými pesničkami od Lucie Šoralovej. Na CD disku mi potom pán primár ešte pribalil – aby som mal doma čo počúvať – nový album Kvetov Nikotínu (kto by ho chcel počuť, nech klikne sem).

Priznám sa, uľavilo sa mi. Poobede by som mal ísť domov do domácej liečby. Lebo ja nie som Fan Radomír. Ale keď nie som Fan Radomír, čo som potom? Asi kus chuja.

Vnútroredakčný konsenzus

2009-05-06T04:25:00.000-07:00

Redaktor: „Já to jebu, já jsem z Chebu.“
Šéfredaktor: „Ja som tiež Čech.“

Zástupca šéfredaktora: „A ja sa na to tiež môžem vysrať.“

Jednorázovka 6.5.2009:

Účet svätí prostriedky.

Jednorázovka

2009-05-05T02:13:00.000-07:00

Ráno múdrejšie večerať.

Tri bonbóny na úvod týždňa

2009-05-04T08:21:00.000-07:00

Ouřada je úchyl

Na mestskom úrade môže byť celkom sranda. Predvolajú ho, na akési „vyšetrenie“. Dva týždne alebo koľko bol v strachu, že ho asi zachytili mestské kamerky pri fajčení marihuany a úradník mu ide za to naklásť poza uši mokrým vechťom alebo inou onucou.
Z vechťovania za ucho bola napokon zdravotná prehliadka. Komplet. Či je onen mladík reprodukčne schopný.
Asi je. A ouřada je úchyl.

Opica

Pri hodnotení povahových a iných čŕt, fyzických, psychických či iných schopností jedinca možno dospieť k záveru, že ten ktorý človek nie je ani opica. Lebo opica je aspoň trochu učenlivý tvor.

Citát z literatúry

"Milá Carol,

Môj ocko veľmi často kričí. Robí mu obrovský problém normálne sa so mnou zhovárať. Otcovia mojich priateliek ani zďaleka toľko nekričia. Niekedy dostane záchvat zlosti a rozbíja veci. Niekedy ma aj vyfacká.“

(Carol Weostonová: Dievčenské rozhovory. Vydavateľstvo Motýľ 1999)

Zdravotná poisťovňa – 01

2009-04-28T02:16:00.000-07:00

Kategorizácia syndrómov mojej osobnosti začala niekedy pred troma rokmi. A presne takú istú (dlhú) dobu trvalo, kým bola definitívne dokončená anamnéza môjho indivídua. Požiadal som lekára, ktorý anamnézu vypracovával, o jej zverejnenie. Po jeho počiatočnej neochote som ďalej postupoval hrubým, agresívnym a ozbrojeným nátlakom, ktorému sa napokon podvolil. Presné znenie anamnézy nebude možné z priestorového hľadiska medializovať. Uvádzam teda iba najzávažnejšie a najdôležitejšie fakty z niekoľkostranového spisu o mojej osobnosti. Autentickú fotografiu uverejnenú v tomto príspevku zachytila moja spolubývajúca na izbe. Fotografia dokumentuje drastické zaobchádzanie s mojou osobnosťou. Je priložená v spise, potajomky som ju založil za všetky medicínske štúdie do mojej zdravotnej karty.

"Zdravotná poisťovňa – 01. Diagnóza: pacient v pomerne stabilizovanom stave. U rodičov nezistené závažné ochorenia, deti zatiaľ nemá. Sám doteraz prekonal šarlach, ovčie kiahne a zlomeninu fibuly. V následnosti na tento úraz bolo zistené, že sinoviálna tekutina v lôžku patelly je ľahšie hyperplastická. Operačným zákrokom pred takmer piatimi rokmi mu boli odstránené zrohovatené ložiská ušného mazu, spôsobené nedostatočnou hygienou.
Terajšia návšteva (uskutočnila sa 12. 4. 2006, odvtedy je pacient pre sústavné deviácie a nedostatočnú spoluprácu s personálom liečebne pod neustálym lekárskym dozorom v psychiatrickom zariadení v Sučanoch) je spojená s úrazom hlavy. Vznikol pravdepodobne silným úderom tupého predmetu do oblasti osi parietale, ktorý zanechal stopy v podkožnom tkanive cavum cranii (spodiny lebežnej). Úraz spôsobil krvácanie do mozgu.
Pacient od dvanásteho roku svojho života prostredníctvom nosnej sliznice požíval politúru, neskôr Acetón 9000. Prejavila sa uňho taktiež závislosť na liečive GELSEMIUM SEMPERVIRENS 15CH, 30CH, pravidelne ho získaval od duševne chorej susedy. Nadmerné užívanie spôsobilo dlhodobú amnéziu, rozpamätáva sa približne na udalosti posledných dvoch rokov až po súčasnosť.
Abúzy pacient prejavil najmä na alkohol, požíval ho až do hospitalizácie v nadmernom množstve. Abúza tiež na liečivo IGNATIA AMARA 9CH 15CH. Fajčí pravidelne, drogová závislosť nateraz potlačená. Fyziologické funkcie relatívne v poriadku, prejavili sa len problémy s močením a riedkou stolicou. Spánok bez porúch, chuť k jedlu optimálna.“